August

Sila odpustenia

Profesor Kenneth McAll, anglický psychiater raz povedal pátrovi Eliasovi Vellovi: "Môžem vás ubezpečiť, že mnohí ľudia, ktorí sú na psychiatrii, nepotrebujú natoľko lieky, ale skôr niekoho, kto by ich naučil odpúšťať."

Neodpustením sa v živote človeka kopia psychické poruchy. Liekmi sa problémy iba zakryjú, ale neriešia. Iste, táto jeho skúsenosť neplatí na všetky prípady. Sú citové zranenia, ktoré vyžadujú aj lekársku pomoc.

Ak chceme byť skutočne uzdravení, musíme odpustiť tomu, kto nám ublížil. Ak mu nedokážeme odpustiť, budeme na neho negatívne naviazaní a nebudeme sa vedieť od neho oslobodiť. Ak mu odpustíme, tým pretneme negatívne puto, ktoré nás s ním spája. Hovorí sa, že ak chceš byť otrokom nejakého človeka, neodpusti mu. Potom bude s tebou celý deň i v noci. Bude s tebou jesť a poškodí ti žalúdok, zničí tvoju schopnosť koncentrovať sa a zbaví ťa každej radosti. Neodpustenie negatívne ovplyvňuje celý život človeka. Telo aj jeho psychiku.

Veľkou pomocou pri odpustení je pochopenie svojej hodnoty, zdravé sebavedomie. Viem, že Boh ma miluje takého aký som - s mojou povahou, telom, neúspechmi, chudobou, samotou, chorobou... Ak neprijímam svoju životnú situáciu, vyčítam ju Bohu. Nemám voľné srdce pre milosť a silu odpustiť, aby som zastavil šírenie zla. Ako Boh miluje mňa, tak miluje aj toho, kto mi ublížil.

Odpustiť, ale ako? Nepomôžu rady: Musíš hneď odpustiť. Zabudni na to. Čas to vylieči. Chce to určitú techniku. Človek funguje aj na základe pocitov. Z nášho srdca, ak je zranené, vystupuje nenávisť, túžba po pomste. Nad citmi je však vôľa. Srdce ti povie: Neodpusti mu, však ti ublížil. Ale ty povieš: Napriek tomu ja chcem odpustiť. Je to moje rozhodnutie.

Odpustenie v manželstve

Sobášom začíname vytvárať spoločný domov, vzájomnú jednotu. Sťažujú nám to mnohé veci, ktoré si prinášame do manželstva: rozdielne povahy, choré sebavedomie, rozdielna duchovná úroveň, rôzne predstavy o manželstve a rodičovstve, stála dedičná náchylnosť na hriech, traumatické zážitky z detstva, ťažoba vlastnej viny, problémy s rodičmi (nedôsledné prehodnotenie vzťahu k rodičom, závislosť od nich...), rôzne prostredie, v ktorom sme vyrástli. Čo je pre jedného normálne, pre druhého môže byť neprijateľné. K jednote sa dopracujeme len cez vzájomné obrusovanie sa, ktoré sa nezaobíde bez nedorozumení a zranení.

Blízkosť, intimita, dôvera v našom vzťahu nie je trvalý jav. Sme ľudia hriešni a navzájom si ubližujeme. Ak chceme obnoviť našu blízkosť a dôveru, musíme si liečiť zranenia, odpúšťať si. Odpustenie je nám od Boha daný nástroj na obnovu intimity.

Predstavme si, že manžel povie manželke: "Ty sa k tomu nevyjadruj, ty tomu nerozumieš!" Istotne to manželku poníži a zraní. Ako sa s tým vyrovná? Môže ublíženie v sebe potláčať, čo vytvára zatrpknutosť. Alebo vybuchne a manželovi vynadá. Tým mu zranenie vráti. Kruh zraňovania sa roztáča a zlo sa množí.

Ani jedna, ani druhá reakcia nie je dobrá. Čo teda robiť, keď dôjde ku konfliktu? Je to problém, ktorý treba spolu riešiť.

Kto má prvý prísť s iniciatívou na riešenie problému? Ten, čo zranil alebo ten, čo je zranený? Je ideálne, keď prvý príde ten, čo zranil. Ale stáva sa, že ten, čo zranil, si možno ani neuvedomuje, že sa svojím správaním dotkol druhého. Vtedy treba, aby sa ozval zranený. Keď prijmeme princíp, že s iniciatívou vyjdeme vždy, aj ako ten, čo ublížil, aj ako ublížený, nebudú sa problémy hromadiť, ale riešiť.

Pri odpustení treba splniť tri hlavné úlohy:

1. Rozoznajme ublíženie a zranenie.

2. Ospravedlňme sa.

3. Odpustime.

Ako má začať riešiť problém ten, kto cíti, že mu bolo ublížené?

Je to námaha sformulovať svoju bolesť do slov. Ale je to jediný možný spôsob, ako sa zbaviť následkov ublíženia. O svojej bolesti hovoríme preto, aby sa druhý o nej dozvedel. Je dobré, keď si ešte pred začiatkom rozhovoru uvedomíme, že sme to mohli byť aj my sami, čo sme dali podnet na nedorozumenie a neprimeranú reakciu druhého, ktorá nám ublížila. Rozmýšľajme nad sebou a buďme ochotní priznať svoj podiel viny. Až potom hovorme druhému o svojej bolesti. Hovorme zrozumiteľne. Nehanbime sa za svoje city pri vyjadrovaní bolesti. Hovorme v prvej osobe, čo cítime. Neobviňujme.

Ty, čo sa dozvedáš, že si ublížil, buď dobrým poslucháčom. Nezasahuj do rozprávania zraneného. Snaž sa čo najviac ponoriť do pocitov, o ktorých ti rozpráva. Pre neho sú pravdivé. Má na ne nárok. Nejde o tvoje pokorenie, ale o uzdravenie vášho vzťahu. Nazvi svoju vinu pravým menom. Nezľahčuj! Neobhajuj sa! Je to tvoj boj medzi pýchou a pokorou. Ale uzdravenie prinesie len pokora. Popros zraneného, aby ti odpustil. Tým ho oslobodíš od jeho zatrpknutia a vytvoríš mu v srdci priestor na odpustenie a uvedomenie si svojho podielu viny, aby ťa aj on mohol požiadať o odpustenie. Slová PROSÍM a ODPUSŤ majú v manželstve veľkú moc.

Treba povedať napríklad: "Odpusti mi, prosím, že som sa nahneval, ... Bol som taký pyšný, že som nedokázal priznať svoju chybu." Nesprávne je len formálne povedať: "Sorry," alebo "Tak prepáč" alebo zároveň obviňovať: "Prepáč, že som sa nahneval, keď si kričala."

Odpustenie je predovšetkým rozhodnutie, voľba - nie pocit. Je rozdiel odpustiť niekomu nepozornosť a odpustiť nejakú závažnú vec, napríklad fyzické násilie alebo neveru. Odpustenie je rozhodnutie opustiť svoju sebaľútosť a hrdosť, svoju túžbu po pomste, svoj hnev a nenávisť. Ak niekto prosí o odpustenie, treba mu povedať: "Dávam ti odpustenie." Nesprávne je hovoriť: "Tak dobre", alebo "V poriadku, nestojí to za to."

Ako má začať riešiť problém ten, kto si uvedomuje, že ublížil?

V bežných konfliktoch v rodine pomerne jasne vieme, kto z nás zranil a kto je zranený. Aj tu nás, čo sme zranili, čaká boj s vlastnou pýchou a pokorou. Ak chceme náš zranený vzťah uzdraviť, musíme dať vyhrať pokore a ospravedlniť sa. Ale sú v manželstvách prípady, keď jeden z manželov vlastné previnenie zatají a nesie jeho bremeno sám. Vytvorí si trinástu komnatu a v podvedomí živí stres z odhalenia. Narúša to jednotu manželov, lebo stres sa nedá celkom skryť a druhý cíti, že niečo nie je v poriadku. Aj tu neostáva nič iné, len ísť k manželovi, manželke, pokorne mu povedať o svojej vine a prosiť ho o odpustenie.

Týmto priznaním sa sám oslobodí. Ale musí si uvedomiť, že druhého veľmi zraní a jedine jeho dokonalá ľútosť a uistenie o jeho láske zranenému pomôže prekonať túto bolesť. Čím viac sa pokorím, tým väčšiu silu mu dám, aby mi mohol úplne a raz navždy odpustiť.

Ten, čo sa dozvedá o vine svojho manžela, manželky, nech si uvedomí, že v manželstve nikto nie je úplne vinný a úplne nevinný. Na každom probléme, nedorozumení alebo kríze sa podieľajú obidvaja. Rozmýšľaj, či si neprispel k pádu partnera. Odpusti. Koľko odpustíš, toľko bude odpustené aj tebe. Rozhodni sa dať odpustenie a správaj sa tak, ako by si už odpustil. City nechcú odpustiť, ale odpustenie je záležitosť vôle a nie citov. Riaď sa vôľou, city sa dostavia neskôr. Vinníkovi treba jasne a zreteľne dať vedieť, že si mu odpustil a nikdy mu viac nepripomínaj, čo už raz bolo odpustené.

Každá rana bolí. Neošetrená sa hojí dlho. Ošetrovaná rana bolí menej a rýchlejšie sa hojí. Ošetrujme svoju manželku, manžela! Pozerajme naňho s láskou! Chváľme ho za každú maličkosť! Obdarujme ho pozornosťami!

Úloha pre naše manželstvo:

Dohodnime si spolu dopredu vhodný spoločný čas. Povedzme svojmu manželovi (manželke) nejakú bolestnú udalosť, keď nás sklamal, alebo nám ublížil. Pripusťme však, že prvotná príčina mohla byť aj v nás. Snažme sa postupovať podľa bodov v článku.

TIP NA AUGUSTOVÉ RANDE:

Večera v reštaurácii

TIP na pozornosti

Pozvite manželku na zmrzlinu alebo potajomky kúpte a do mrazničky schovajte dobré nanuky a vo chvíľke pohody ich vytiahnite a manželku ponúknite.

Vymyslite a pozvite manžela na osvieženie a zaplávanie si v blízkom jazere, priehrade či kúpalisku.