Október 2021

Môže výchova detí posilniť manželstvo?

Rodičia dnes vedia, čo sa deje v rôznych kútoch sveta, ale viacerí ani netušia, čo sa deje za dverami detskej izby, v duši ich dieťaťa. Vo svete našich detí nikto nemá takú moc, ako rodičia.

Niektorým rodičom sa stáva, že výchova ich detí je oblasť, v ktorej veľmi ťažko hľadajú porozumenie a je zdrojom mnohých konfliktov v manželstve. Čiastočne za to môžu prirodzené rozdiely medzi mužom a ženou, ale hlavne to, že každý z nás bol vychovávaný inak. Výchova našich rodičov nás veľmi ovplyvňuje. Je dobré, ak sa na výchovu našich detí pripravujeme dopredu hľadaním spoločných odpovedí na to ako byť jednotní vo výchove. Je to jeden z najdôležitejších projektov nášho života. Uvádzame niekoľko podnetov k jednotlivým etapám vývoja dieťaťa. Základným predpokladom dobrej výchovy je fungujúci vzťah rodičov. Muž miluje svoju ženu. Žena si váži svojho muža. Deti kopírujú rodičovské vzory. Rovnako dôležité pre výchovu je prijatie dieťaťa. Každé dieťa je iné a potrebuje byť prijaté a milované jedinečnou neopakovateľnou bezpodmienečnou láskou. Dá mu to istotu jeho hodnoty a zdravé sebavedomie.

Tehotenstvo

Vďaka výskumom v prenatálnej psychológii dnes vieme, aká dôležitá je pre vývoj dieťaťa duševná pohoda matky. Tá prirodzene závisí od vzájomného vzťahu rodičov. Pre zdravý vývoj dieťaťa je potrebné, aby bolo prijaté nielen od narodenia, ale už od počatia. Plánované, či neplánované. Tieto zážitky sa zapíšu do psychiky dieťaťa a ovplyvňujú jeho správanie v neskoršom živote. Ak matka prežíva strach, smútok, stres dlhodobo, zužujú sa cievy a dieťa je menej vyživované. Za duševnú pohodu matky je zodpovedný otec. On má ženu ochraňovať a vytvárať v rodine dobrú náladu, prejavovať jej pozornosť. Ideálne by bolo, keby budúcej mamičke doprial čas na oddych, na duchovné obohatenie, na radostné zážitky.

Prvé dni, týždne, mesiace

Základnou potrebou dieťaťa je bezvýhradná láska prejavovaná tak, že dieťa má pocit bezpečia. Má istotu, že mama je blízko a keď ju potrebuje, príde. Potrebuje cítiť tlkot maminho srdca, ktorý ho sprevádzal ešte v jej brušku. Potrebuje fyzický kontakt. Nielen pocit maminej pozornosti pri dojčení, pri prebaľovaní, obliekaní, ale aj pri objatí, pohladení, hraní. Potrebuje, aby sme mu veľa rozprávali. Temer všetko sa bude učiť počúvaním. Potrebuje náš zrakový kontakt. Nikdy dieťa netrestajme odmietnutím pohľadu. Dieťa s nami komunikuje plačom. Ináč plače, keď je hladné, ináč, keď je unavené. Mama dokáže tieto rozdiely veľmi rýchlo rozoznať. V tomto období si podobným spôsobom má vytvárať vzťah s dieťaťom aj otec.

Priority

Ideálne poradie priorít manželov v rodine je: Boh, manžel/manželka, deti, rodičia, blížni, práca, zdravie, koníčky. Príchodom prvého dieťaťa sa priority v mnohých rodinách poprehadzujú. Musia si to uvedomiť hlavne manželky, ktoré venujú všetku svoju energiu dieťaťu a začnú zanedbávať manželov. Stále treba vzťah s manželom budovať, lebo deti rýchlo vyrastú, odídu a manželia ostanú vo vzťahu, aký si vytvorili. Ale aj manželia by mali pamätať, že deti majú vyššiu prioritu ako práca, blížni alebo koníčky. Od narodenia sa rodičia majú učiť venovať sústredenú pozornosť každému dieťaťu aspoň štvrť hodiny denne. Ideálne je aj viac. Ak si otec povie, že v práci je celý deň a robí to pre rodinu, je dobré, ak si uvedomí, že dieťa ho potrebuje najmä v prvých rokoch života. Ak sa mu vtedy nevenuje, nevytvoria si vzťah a neskôr sa to už nedá dohnať. Byť dobrým otcom dá zabrať...

Istý otec spomína, ako na si začiatku manželstva vzal dve zamestnania, staval dom a syn chodil za ním, otravoval, chcel sa hrať, chcel byť s otcom a všeličo s ním robiť. On ho ale odsúval, že teraz nemá čas, že je unavený, že neskôr sa mu bude venovať. Roky prešli, pracovná hektika pominula, stavba sa skončila. Jedného dňa sa otec rozhodol, že vezme syna na celodenný výlet a strávia spolu čas. No syn už s ním nechcel ísť. Radšej chcel byť s kamarátmi. Čas, keď dieťa otca vníma ako superhrdinu, je krátky, ale veľmi dôležitý pre budovanie dobrého vzťahu až do dospelosti.

Zázračné vety

John Eldredge vo svojej knihe uvádza dôležitú vetu, ktorú by mal v rôznych obmenách hovoriť svojej dcére otec: "Si pekná, si krásna práve taká, aká si." Toto riešia dievčatá. A čo má hovoriť svojmu synovi? "Zvládneš to, dokážeš to, si dobrý."

Prvé tri roky

Aj keď si dieťa prvé 2-3 roky nepamätá, zásadne ovplyvňujú jeho psychiku. Základnou potrebou pre citový vývoj každého dieťaťa je bezpodmienečná láska. Dieťa má cítiť, že ho milujeme za každých okolností. Nekladieme podmienky: Budem ťa mať rád, keď budeš taký a taký. Je potrebné určiť deťom hranice, klásť na ne požiadavky. Ale ak ich nesplní, neznamená to, že ho nebudeme ľúbiť. Hovoríme mu, čo robí dobre a čo zle. Nehodnotíme dieťa, ale jeho skutky. Nemôžeme povedať: Si zlý, nemám ťa rád. Radšej povedzme: Mám ťa rád, ale toto si spravil zle. Dieťa je vždy dobré. Zlé môže byť len to, čo urobilo. Ak dieťa urobí niečo správne a dobre, chváľme ho. Ak dieťa priveľa kritizujeme a málo chválime, vychováme neistého človeka s nízkym sebavedomím. Koľko lásky dieťaťu dáme, toľko jej dokáže rozdať a aj nám vrátiť.

Jednotnosť

Dieťa potrebuje istotu a bezpečie hraníc, ktoré mu poskytujú obidvaja rodičia. Ak rodičia nie sú jednotní, dieťa stráca istotu. Rodičia majú stáť za svojím rozhodnutím, dodržať sľub, byť dôslední pri zákaze. Nemôžu raz niečo dovoliť a potom zakázať, podľa toho, ako sa im to hodí. Ak rodič nedodrží sľub, dieťa mu neverí. Rodičia nesmú navzájom spochybňovať svoje rozhodnutia. Nejasnosti by si mali vyriešiť bez prítomnosti dieťaťa, aby sa nespochybňovala autorita niektorého z rodičov. Ani starí rodičia nesmú spochybňovať rozhodnutia rodičov pred vnúčatami.

Obdobie prvého vzdoru

V období prvého vzdoru dieťa prestáva o sebe hovoriť v tretej osobe ako napríklad o Jankovi, Marienke. Začína si uvedomovať svoje Ja. Býva to v období od 1,5 do 3 rokov. Potvrdzuje si svoju hodnotu a silu tak, že robí pravý opak toho, čo mu rodič káže. Rodič má trvať na pravidlách, nemá podliehať mienke okolia, nevšímať si plač, kopanie, hádzanie sa o zem. Ak si dieťa uvedomí, že tým nič nedosiahne, nebude nabudúce zbytočne plytvať energiou.

Prvých šesť rokov

V prvých šiestich rokoch je dieťa mimoriadne tvárne. Vtedy sa kladie základ jeho osobnosti. Ako príklad pre budovanie základov osobnosti môže slúžiť nádoba, do ktorej chceme dostať veľké skaly aj piesok. Podarí sa nám to len tak, že tam najprv naukladáme skaly a pieskom potom vyplníme voľný priestor. Keby sme to robili naopak, niektoré skaly by sme už do nádoby nevmestili. Dieťa je ako suchá špongia. Nasáva všetko. Dobré aj zlé. Je na rodičoch, čo mu poskytnú. V neskorších rokoch má výchova už len malý vplyv na formovanie osobnosti. Práve preto by si mal v týchto rokoch vytvárať vzťah dôvery s dieťaťom aj otec. Mal by ho viesť k čestnosti, odvahe, tvorivosti, dobrodružstvu, práci. Deti sa učia opakovaním a napodobňovaním. Vlastný príklad je najsilnejším výchovným prostriedkom. Ak sa rodičom zdá, že sa napríklad súrodenci k sebe správajú zle, môžu skúsiť porozmýšľať, ako sa k sebe chovajú oni ako manželia. Ak rodič dieťaťu povie, že nemá klamať, ale zatají sa pred susedom, dieťa prestane rodičovi veriť a učí sa klamať.

Ak už máme odrastené deti a vidíme, že nám niečo vo výchove nevyšlo, netrápme sa výčitkami, čo sme zanedbali. Máme jeden veľmi účinný prostriedok na pomoc dospelým deťom. Je to modlitba za ne.

Každé dieťa potrebuje iný prístup

Stáva sa, že rodičia, čo majú viac detí, sa čudujú, prečo sa jedno dieťa "nevydarilo", keď ich všetky vychovávali rovnako. Možno práve v tom je chyba. Každé dieťa je originál. Ku každému dieťaťu treba pristupovať individuálne. Inak mu prejavovať lásku, inak s ním komunikovať, inak ho viesť k zodpovednosti. Preto by rodičia nemali porovnávať súrodencov navzájom ani s bratrancami, sesternicami či deťmi susedov a známych.

Do dvanásť rokov

Dieťa by sa malo naučiť rozlišovať dobro a zlo. Malo by sa samo vedieť rozhodnúť pre dobro. Malé deti sa učia, že dobré je to, čo dovolia rodičia a zlé je to, čo zakážu. Neskôr deti potrebujú porozumieť, prečo je niečo dobré a niečo zlé. Rodič im vysvetľuje prirodzené normy ľudského spolužitia. Ak sa dieťa rozhodne nesprávne, malo by zažiť aj následky svojho rozhodnutia a tiež pocit odpustenia. Aj poriadku sa naučí, keď je upratanie vecí samozrejmosťou pre obidvoch rodičov. Postupne by mu mali pribúdať povinnosti a malo by sa naučiť pracovať v domácnosti. Práca sa nemá dávať ako trest ale ako prirodzená súčasť života.

Škola

Rodičia by sa mali zaujímať, aké je prostredie, v ktorom dieťa trávi v škole čas. Dnešnú dobu charakterizuje kríza autority. Ak sú nejaké problémy v škole, je rozumné nekritizovať učiteľov pred deťmi, ale ísť situáciu riešiť s učiteľom osobne. Netrestať deti za známky. Snažiť sa v dieťati budovať vzťah k škole tak, aby tam dieťa chodilo rado. Venovať čas dieťaťu každý deň. Dobrý návod na komunikáciu ponúkajú otázky typu: Aký si mal deň? A čo tvoji kamaráti? Je všetko v poriadku? Potrebuješ s niečím pomôcť? Rodič by mal vedieť, s kým sa dieťa stretáva. Vyplniť dieťaťu voľný čas rozumne, tvorivo, nie odkladať ho pred obrazovku televízie alebo počítača. To je stratený čas. Nájdime si denne čas prizvať deti k spoločnej práci aj k spoločnej hre, športu a zábave. V jednej rodine otec zaviedol zvyk, že vybral jedno popoludnie v týždni a každý týždeň ho strávil s iným dieťaťom. Každé dieťa mohlo navrhnúť, kam pôjdu, čo budú robiť. Vďaka tomu si otec vytvoril výborné úprimné vzťahy so svojimi deťmi.

Využime ten krátky čas...

Využime ten krátky čas, kým nás deti potrebujú a chcú, lebo potom už dajú prednosť kamarátom.

Obdobie dospievania

Niekto poznamenal k tomuto obdobiu, že je to posledné obdobie vo výchove, kedy my, ako rodičia môžeme ešte niečo "pokaziť". Dieťa sa potrebuje vymaniť z vplyvu rodičov. Hľadá si svoju cestu. Zisťuje, kto je, čo má robiť, kam patrí. Rodí sa pre dospelosť. Takýto "pôrod" je bolestivý pre obe strany, pre rodiča aj pre dieťa. Je to obdobie, keď dieťa rodiča odmieta a rodič dieťa nechápe. Chceme, aby dieťa dozrelo, aby bolo samostatné, ale ťažko si zvykáme nechávať mu samostatnosť a zodpovednosť. Dospievajúce dieťa by sa už malo vedieť rozhodovať a za svoje rozhodnutia niesť zodpovednosť. My by sme mali priam vytvárať dieťaťu príležitosti pre rozhodovanie, aby sa to mohlo učiť. Dieťa je veľmi citlivé na to, či žijeme tak, ako hovoríme. Ak nežijeme, čo hlásame, dieťa nám neverí a hľadá si zázemie medzi rovesníkmi s rovnakými záujmami. Aj v tomto období stále platia princípy výchovy, ako mať rád dieťa také, aké je, pristupovať ku každému dieťaťu ináč, lebo každé je iné a byť spravodlivý. Rodičia sú tí, ktorí majú naučiť deti priznať si omyl. Ak sme urobili chybu voči dieťaťu, nebojme sa priznať si ju pred ním a ospravedlniť sa. Naša autorita tým neutrpí. Dieťa pochopí, že je nám partnerom a vedie ho to k väčšej zodpovednosti. Rodič by v tomto období mal vedieť, kde sú deti, s kým a dokedy. Zaujímajme sa o ich kamarátov a stretajme sa s nimi na výletoch, na spoločenských akciách, detských oslavách už od malička. Dieťa počas dospievania hľadá svoje vzory už mimo rodiny. Múdri rodičia dokážu ešte na začiatku tohto obdobia nebadane nasmerovať deti do spoločenstiev (stretká, skauti, šport, kultúra...), ktoré im ponúkajú skutočné hodnoty.

Odmena a trest

Odmena má vyvolať snahu, aby dieťa chcelo skutok znovu urobiť. Naopak trest má spôsobiť, že dieťa skutok druhý raz neurobí. Často deti kritizujeme, ale zabúdame ich chváliť. Aj pri odmenách a trestoch platí, že každé dieťa je iné a čo platí na jedno, nemusí zabrať na druhé. Realistická pochvala posilňuje sebavedomie dieťaťa. Dieťa musí poznať pevné pravidlá, podľa ktorých sa má správať. Keď ich poruší, má nasledovať trest. Trestáme zlý skutok, nie osobu. Dieťa nie je zlé. Trest je namieste, keď vieme, že dieťa úmyselne robí zle. Keď ohrozuje bezpečnosť svoju alebo iných. Keď vie, že klamať nesmie a klame. Keď vezme niečo, čo mu nepatrí. Vtedy je najúčinnejším trestom, keď to musí vrátiť. Neposlušnosť treba potrestať hneď na prvýkrát. Odmeny aj tresty musia byť spravodlivé, dôsledné a primerané. Odmena má prevažovať. Netrestáme v hneve, ale trest ani zbytočne neodkladáme, aby dieťa nemalo dlhodobé napätie. Odmeňujeme a chválime pred inými, ale karháme a trestáme individuálne. Trest nesmie ponižovať.

Médiá

Deti nemôžeme izolovať. Mali by sme ich vychovať tak, aby vedeli médiá primerane využívať pre kontakt so svetom a pre získavanie informácií pri štúdiu. Mali by sa naučiť vytvárať svoj vlastný nezávislý názor na obsah médií. Nie je dobré deťom všetko dovoliť, ani všetko zakázať. Neodkladať ich pred televíziu, počítač, mobil. Malým deťom stačí polhodina denne. Väčším deťom sa snažme voľný čas vyplniť úplne inými aktivitami (práca, čítanie, krúžky, hra, šport). Postupne ich môžeme so svetom médií zoznamovať. Naučiť ich, že nie všetko v médiách je pravda. Sledovať s nimi vybraný program a rozprávať o ňom, učiť ich kriticky hodnotiť, vysvetľovať a vhodne regulovať využívanie médií. Skúsenosť hovorí, že deti, ktoré vyrastajú bez televízie, bývajú tvorivejšie.

Viera

Najjednoduchší spôsob, ako deťom odovzdať vieru, je hovoriť im o svojich zážitkoch s Bohom. Podľa nášho života si vytvárajú svoj obraz o Bohu. Rozhodujúca je bezpodmienečná láska rodiča k dieťaťu. Boh nás miluje takých, akí sme. Nekladie si podmienky, dáva sa nám celý a čaká našu odpoveď. Taká by mala byť aj naša láska k dieťaťu aj k sebe navzájom. Cez takúto lásku získava dieťa schopnosť veriť. Naučí sa druhého pochopiť, odpúšťať, pomáhať aj podriadiť sa. Učí sa úcte k ľuďom, veciam, učí sa správne používať slobodu a vážiť si autoritu. Nadobúda zmysel pre bratstvo a spoločenstvo, zmysel pre vzájomnú zodpovednosť. Učí sa vďačne prijímať a nezištne dávať. Deti, ktoré nezažijú bezpodmienečnú lásku rodičov, ťažko uveria, že ich takto môže milovať Boh. Niektorí rodičia si myslia, že ak deti dajú do cirkevnej školy, dajú im vieru. Štatistiky hovoria, že na vzťah dieťaťa k Bohu vplýva hlavne rodina. Kňaz, škola majú menej ako 10-percentný vplyv na vieru. Ak dieťa nevidí oboch rodičov modliť sa, ísť na bohoslužby, robiť niečo pre farnosť, jeho nábožnosť ťažko prežije dospievanie. Istý neveriaci manžel chodí s manželkou aj s deťmi na omše, na farské a duchovné akcie, aby deti zažili jednotný prístup rodičov. Vraví, že nemá im čo iné vhodnejšie a lepšie ponúknuť a baví ho byť s rodinou. Využime čo najviac príležitostí odovzdávať deťom vieru so zážitkom, ak sa dá na detských svätých omšiach, na detských stretkách, pri miništrovaní, v detských spoločenstvách.

Výchova k rodičovstvu

V dnešnej dobe sa veľa hovorí o správnej, či nedostatočnej sexuálnej výchove v rodinách a snahe spoločnosti túto výchovu suplovať v škole. Ideálne by bolo, keby sa deti o svojej pohlavnosti a Stvoriteľovom zámere s ňou dozvedali postupne, primerane veku a hlavne s úctou od svojich najbližších ľudí, ktorým môžu dôverovať - od svojich rodičov a aby dostali ich veku primeranú pravdivú odpoveď. Kto iný ako rodičia by mali svojim deťom hovoriť, že ľudská pohlavnosť je prirodzená súčasť každého človeka. Nie je žiadne "tabu". Bola stvorená pre zjednocovanie a posilňovanie manželského vzťahu a pre účasť na stvorení ďalšej generácie, pre odovzdanie života našim deťom. My rodičia by sme sa mali učiť, ako svojim deťom citlivo a s úctou rozprávať o odovzdávaní života, o dokonalosti tela muža a ženy, ktorí dokážu priniesť na svet ďalší život, aj o zodpovednosti voči budúcemu životu. Ak deti v škole dostávajú poučenie o pohlavnom živote skôr, ako ich to prirodzene zaujíma, prekryje to vývoj niektorých vlastností, ako napríklad súcit. Pripravujme sa na to, ako deťom múdro a citlivo odpovedať, keď sa nás spýtajú na čokoľvek už od ranného detstva. Dôvera, ktorú si takto vybudujeme, nám pomôže sprevádzať ich múdro aj obdobím dospievania, keď sa vyrovnávajú s neznámom prebúdzajúcej sa sexuality. Svätý Ján Pavol II. nám daroval Teológiu tela, z ktorej sa môžeme učiť, ako s úctou prijímať ľudskú sexualitu.

Záver

Dospelé deti by sme už nemali vychovávať. Môžeme sa za ne modliť. Raďme im, len keď nás o to požiadajú. Spoločná modlitba za naše dospelé deti a primeraný záujem o ich život bude posilňovať aj naše manželstvo.

Pripravili Anna a Emil Kondelovci

Manželské rande

Vyberte sa na miesto, kde sa obaja cítite najlepšie. Príroda, kino, kaviareň, cukráreň, reštaurácia, kostol, galéria... Môžete aj skombinovať.

Tipy na pozornosti

Často opakujte svojim synom, že sú dobrí, že všetko zvládnu, dokážu.  Dcéram hovorte, aké sú pekné, ako im pristane to, aké sú.

Vyhraďte si denne aspoň štvrť hodiny na osobný rozhovor s každým dieťaťom.